Eshmahael Ezraq Tanunnsen – „Levi“

19. ledna 2017 v 19:06 |  Postavy - muži
Věk: 20 let
Hráčka: Veviver
Faceclaim: Ash Stymest
Povolání: Fotograf, kameraman, grafik, dobrodruh - všetko v jednom




Vzhled:
Vzhľad? Myslím, že vyzerám celkom dobre, nie? Dobre, tak začnem asi tým, že meriam približne 175 centimetrov. Teda aspoň to tak bolo keď som sa naposledy meral. Môže to byť aj pár cenťákov hore dole. Som pomerne štíhly a niekto by mohol namietať, že by som mal určite viac jesť. Nepopieram to, niečo pravdy na tom predsa len je. Určite si každý hneď všimne, že mám nejaké to tetovanie. Na krk som si dal vytetovať vtáčika. Prišlo mi to milé a navyše to bolo prvé tetovanie. Ostatné už ušli ako po masle. Čo sa mi páčilo tak som si dal. Takže okrem krku mám aj pokérované ramená, ruky, hruď a nohy. Medzi tetovaniami mám aj zopár jaziev, ku ktorým si prišiel pri pár nehodách. Takú tú najhoršiu mám nad pravým kolenom. Je asi 15cm dlhá a široká tak na 2cm, takže je pomerne veľká. No, určite sa nedá prehliadnuť keď si dám dole gate. K môjmu telu je to asi všetko, do nejakých intímnych záležitostí nebudem zachádzať. Ešte som sa nevyjadril k mojej tvári a podobne, takže mám modré oči. Ale že fakt fest moc modré. Takmer ako nebo. Nad nimi mám obočie, našťastie to nie je žiadny brežnev, takže si ho nemusím nijako upravovať. Neviem čo by som robil, ak by som sa musel masochisticky týrať pinzetou. Asi by som si to obočie radšej oholil. Nos mám mierne krivý ale to je tým, že bol párkrát zlomený. A potom ešte pery. Na spodnej pere mám tiež jazvu, vlastne je z rovnakej nehody ako tá nad kolenom. Vlasy mám tmavo hnedé a čierne. Záleží ako si ich upravím. Ak si dám nejaký ten gél a podobne tak sú čierne a ak si ich len umyjem, vysuším a nechám tak, tak sú hnedé. Čo sa týka obliekania tak väčšinou nosím tmavé veci. Čiernu bundu, čierne gate, rifle. Čierne tričká, tmavomodré tričká, mám aj nejaké to biele tričko, aby sa nepovedalo a aj tričká s potlačami. Ďalej nosím modrý sveter, rád nosím svetre, mám aj béžový a jednoznačne aj čierny. A to je asi tak všetko.


Vlastnosti:

Čo by som povedal k mojej povahe? Ja som vlastne veselý typ človeka. Mám rád zábavu, rád sa smejem, rád si užívam života. Teda aspoň sa tak snažím prezentovať na verejnosti. Inak v súkromí nie som zas až tak veselý. Občas prepadnem akejsi depresii. Len ležím, objímam vankúš, bulím doňho jak malé dievča a hejtujem seba a celý svet. Takže preto radšej chodím do spoločnosti, medzi ľudí. Aby som nemusel byť sám. Samoty mám po krk. Paradoxom ale je, že čím viac vyhľadávam spoločnosť tak sa cítim ešte viac sám. Takže sa obklopujem ešte väčším množstvom ľudí. Nakoniec to vyvrcholí tým, že sa na týždeň zavriem voľakde a nekomunikujem s nikým. Zresetujem sa a môžem zas skočiť do tohto veselo-depresívneho kolotoča. Toto všetko sa deje za zatvorenými dverami a ja vlastne o nejakú "pomoc" príliš nestojím. Voči ostatným ľuďom sa správam priateľky. Ak niekoho niečo trápi tak som aj ochotný si dotyčného vypočuť a poplácať ho po ramene so slovami, "to bude dobré". Neznášam hádky a konflikty, vždy ma z nich rozbolí hlava. Vážne, ak sa chce so mnou niekto hádať tak si to moc neužije, pretože sa radšej vyparím preč aj so začínajúcou migrénou. Och, skoro by som zabudol. Som strašne hanblivý. Vážne. Ak sa mám pred niekým vyzliecť tak je to pre mňa ako utrpenie. Nie, že by som sa pred niekým vyzliekal často. Ono...môj milostný život je na bode 0. Som dokonca panic, takže nahého ma videli jedine tak rodičia a poprípade ešte doktorka. Ale nie som jeden z tých, čo chcú sex až po svadbe, to nie. Ja si len neviem predstaviť, že by som sa mal s niekým vyspať bez vzťahu. Je mi to proti srsti. A navyše som gay. Takže mám aj zo sexu obavy. Teda bojím sa toho. Viem, že je to iracionálne ale neviem si pomôcť a k tomu som aj tak nestretol nikoho s kým by som sa do toho teda pustil. Asi som na to moc veľký romantik. Je to snáď zlé, že chcem spoznať chlapa, ktorý sa mi dobýja do nohavíc? Nemyslím si. Ale zatiaľ som sa stretol len s takými, ktorý o to nestáli. Čo už. Asi by som mal dodať, že som celkom aj citlivka. Možno na to nevyzerám a ani sa tak nesprávam ale stačí mi pohľad na týrané zviera a už sa mi hrnú slzy do očí. A tak isto to je keď na mňa niekto nakričí, bez dôvodu. Jednoducho sa ma to dotkne.

Zájmy:

Milujem fotenie. Odkedy som dostal svoj prvý foťák, tak mi bolo jasné, že toto chcem v živote robiť. Mojimi námetmi sú hlavne krajiny, ľudia, príroda. S tým je aj spojené cestovanie, ktoré tiež zbožňujem. Je v tom akýsi adrenalín vyraziť len s baťohom do neznámej krajiny, vidieť inú kultúru a iný život. Možno to tak vyzerá ale nemám hlavu v oblakoch. Je mi jasné, že len fotografovaním sa neuživím. Tak aj natáčam videá a robím grafiku, baví ma to tak prečo nie? A navyše keď fotím a natáčam svadby a podobné akcie tak sú ľudia radi, že to robí jeden človek. Takže je to aj výhodné. Nepovažujem sa za umelca. Kresliť bohvieako neviem, len v rámci grafiky voľačo viem. Ale ak by som mal namaľovať portrét tak by ma do kapsy strčilo aj dieťa. Rád leňoším len tak v posteli, keď si to môžem dovoliť. Mám rád rock, metal ale nepohrdnem ani nejakou tou elektronickou muzikou.

Historie:
Narodil som sa v Nórsku, hlavnom meste Oslo. Je to vlastne celá tak trochu vtipná story. Moja mama je napol Nórka a napol Arabka. Jej otec, teda môj dedko je Arab čo si zobral Nórsku ženu a odsťahoval sa k nej. Vraj sa stretli voľakde na dovolenke v Egypte a bola z toho láska ako hrom. Môj otec je taktiež napol Nór, lenže nie je z druhej poloviny Arab ale Angličan. Takže moja babička z otcovej strany je rodená anglická dáma. Otec so svojimi rodičmi žil a vyrastal v Brightone. Jeho otec, môj dedko, ktorého som nikdy nemal šancu spoznať, zomrel ešte keď chodil na strednú. Potom išiel otec študovať do Osla, kde spoznal moju mamu. Rád by som povedal, že to tiež bola neuveriteľná láska ale opak je pravdou. Len spolu chodili a stala sa im nehoda s pretrhnutým prezervatívom. Mamini rodičia boli proti potratu (pre mňa je to vlastne šťastie) a tak sa musel zobrať. Ono v konečnom dôsledku som bol celkom milované dieťa. Aj keď ma absolútne nikto neplánoval a môj otec vehementne orodoval za ten potrat, pričom mu aj babička za to vynadala. Vraj mu povedala niečo v tom zmysle, že keď je dosť starý na to aby sexoval tak je dosť starý na to aby sa postaral aj o decko. Otec nakoniec aj doštudoval právo a stalo sa z neho celkom veľké, právnické zviera. Mama síce kvôli mne prerušila štúdium ale potom doštudovala ekonómiu a je vlastne ekonomická poradkyňa na ministerstve. Obaja sa vypracovali na vysoké posty a dokázali, že neplánované rodičovstvo nie je prekážka. Ja som vďaka tomu mal všetko. Chodil som do prestížnej škôlky, školy a potom aj do prípravky na právnickú univerzitu. Mal som ísť v ich šľapajach. Ale všetko má aj svoju temnú stránku. Na verejnosti sa naša rodina prezentovala ako dokonalá, perfektná elita. Ako keby nad nás nebolo. Lenže nikto už nevidel tie každodenné hádky. Tú vzájomnú neveru. To neustále osočovanie. Po čase mi z toho bolo neuveriteľne zle. Všetko bolo tak falošné a najhoršie bolo, že tak to bolo všade. Aj v škole. Ako sa vlastne môže niekto nazývať vašim priateľom ak vás hodnotí len podľa majetku? Prakticky ma tam nič nedržalo, takže som si doslova zbalil baťoh, zobral foťák, doklady, nejaké peniaze, napísal som list, aby sa o mňa nestrachovali a odišiel som. Mal som pár mesiacov pred 17-timi narodeninami a chcel som spoznať celý svet. Cestoval som všade možne. Do Ázie, Afriky, Južnej Ameriky. Dokonca som vychytal fakt výhodné letenky a išiel som aj do Austrálie. Všade som fotil, spoznával ľudí, robil som rôzne práce, aby som si zarobil. Popritom všetkom som si vždy našiel čas a napísal som rodičom. Posielal som im maily a aj listy. Lenže oni neodpísali. Jediný člen rodiny s kým som bol v kontaktu bola babička z Brightonu. Tá mi odpísala na každý jeden list. Vlastne aj vďaka nej si hovorím Levi a nie tým strašným menom, ktoré si vydupala moja mama. To meno absolútne vôbec nepožívam. Mal som sa volať Lionel, po zosnulom dedkovi. A určite by som ho bral viac než Eshmahael Ezraq. No, babička ale protestovala a odmietala ma tak volať. Stála si za menom Lionel ako besná medvedica a bol to vlastne večný spor v našej rodine. Nakoniec sa to nejako pretransformovalo na meno Levi a tak ma vlastne volali všetci. Okrem mami a jej otca. Takže má oslovujte všetci LEVI! Ale, aby som sa vrátil k mojej minulosti... Ako som povedal s rodičmi som v kontakte nebol aj keď som im neustále písal a dával o sebe na známosť, že žijem. Preto bol pre mňa šok keď mi zrazu došiel od nich mail. S tým, že babička zomrela. Bol to oficiálny a strohý oznam, ktorému som ani za svet nechcel uveriť. Bol som práve v Bosne, v starom, zapadnutom hotely a preplakal som v ňom celú noc. Pohreb sa konal v Brightone. Išiel som tam, stretol som svojich rodičov. Celé to ich správanie bolo tak snobsky zdvorilostné. Potom som sa vlastne dozvedel, že mi po babičke ostal mestský byt. Krásny, priestranný a slnečný, presne taký ako si ho pamätám ešte z prázdnin, ktoré som u nej trávil. A neviem sa donútiť odísť.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 21. ledna 2017 v 20:12 | Reagovat

krásný je

2 Levi Levi | 22. ledna 2017 v 0:42 | Reagovat

Och, díky *trochu sčervená*

3 Levi Levi | 28. února 2017 v 18:06 | Reagovat

Dňa, 26.2. 2017... som sa vysypal cestou hore na útesy. Mojim šťastím bolo, že sa mi to nestalo úplne hore, pretože ak by som sa zrýpal dole tak by som to rozhodne neprežil. Takto som len prišiel o rebro, vykĺbil si už raz vykĺbené rameno a zlomil som si ruku spolu s malíčkom. Vnútorné krvácanie rozhodne nikomu neprajem. A ďakujem May a neznámej dievčine, ktoré mi v podstate zachránili život. Tuším som letel vrtuľníkom...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama